Epiphany sa na samom počiatku svojej existencie nijako nelíšila od ostatných valkýr, ak teda nerátame s tým, že patrí skôr k tým mladším, ktoré sa na budovaní minulostí Neba nepodieľali do takej veľkej miery ako ich starší predchodcovia. Napriek tomu však do radu statočných bojovníkov zapadla, až na drobné nedostatky, priam až ukážkovo. Vždy bola trochu príliš nezávislá a vedela si postaviť hlavu, no zároveň aj mala vždy šťastie na nadriadených, pre ktorých bola dôležitejšia jej dobrosrdečnosť a to, že svoju úlohu zbierať duše padlých a posielať ich na miesto odpočinku spĺňala presne tak ako mala. Nič však nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad môže zdať a život Epiphany nepatrí k žiadnym výnimkám. K svojej práci pristupovala zodpovedne a smrť pokladala za prirodzenú v kolobehu života, no napriek tomu do osudu smrteľníkov zasiahla aj napriek vlastnému vedomiu, že tak robiť nemá. Varovný prst sa nad jej hlavou zdvihol keď začala pracovať na severe, pretože valkýra až príliš podľahla šarmu bojovníka, ktorého len mala doprevádzať na ceste k odpočinku. Počas zlatých časov vikingov sa svojimi skutkami preslávilo mnoho statočných mužov a žien, no len jeden z nich učaroval Epiphany natoľko, že namiesto toho aby počkala na jeho smrť mu život zachránila a ešte sa mu doň aj potajomky vkradla. Halfdan syn Erikov pre ňu predstavoval všetko, čo sa pre ňu v jej živote stalo dôležitým. Bol čestný a spravodlivý, no zároveň to bol bojovník so srdcom leva a so štipkou šibalstva k tomu, čo bola stará dobrá čerešnička na torte. Bola to láska ako hrom, tá najepickejšia akej je tento svet len schopný a o to ťažšie bolo pre Epi nechať ho odísť. Halfdan ju nikdy z ničoho nepodozrieval a mal ju len za ďalšiu v zástupe statočných štítonošiek, no napriek tomu z neho vytŕčala a učarovala mu rovnako ako on jej. Veľa času však spolu nemali a keď valkýra vycítila smrť v Halfdanovej blízkosti znovu, nesmela jej už tentokrát zase brániť. S bolesťou sledovala hrdinský pád svojej ľudskej lásky, a keď napokon jeho dušu odprevádzala na druhý svet cítila, že medzi nimi nezostalo nič nevyrieknuté a všetko bolo presne tak ako malo.

Po Halfdanovej smrti sever natrvalo opustila a dlho jej trvalo, kým pri spomienke na severské krajiny začala opäť pociťovať pokoj. Hlavu si však nejako zamestnať potrebovala a keďže trúchlenie nikdy nepatrilo k jej parketám, vhupla rovno do ďalšej práce a tentokrát začala pracovať priamo pod vedením Jazdcov, na striedačku, podľa toho kde ju práve bolo treba. Okrem Moru sa angažovala hádam pri každom, aspoň teda svojim spôsobom. Začínala pri Hladomore, kde mohla čerpať zo svojho smútku a pomáhala mu s prírodnými katastrofami aby ničila úrodu. Pri Smrti pracovala najdlhšie, koniec-koncov bola valkýra a jej úlohou bolo zbierať duše padlých a odnášať ich na miesto odpočinku, no taktiež bola aj bojovníčkou a preto netreba zabudnúť ani na posledného Jazdcu. Vždy sa nájde niekto pre koho porušíme svoje pravidlá. V prípade Epiphany to bola práve Vojna. Nedávalo jej to zmysel, no keď potrebujete rebound tak zmysel ani nehľadáte, pretože pointou je jednoducho zabudnúť na váš predchádzajúci vzťah. No a na to bol War ako stvorený, až teda do okamihu kedy to obom prerástlo cez hlavu. Nie že by ich vzťah bol od začiatku odsúdený na zánik, no na to aby spolu mohli fungovať by jeden tomu druhému musel ustúpiť a k tomu sa ani jeden z nich nechystal, preto sa veci skončili tak ako skončili, maličko dramaticky, maličko násilne, miestamu životohrozujúco a hlavne definitívnym rozchodom, kedy našťastie obom doplo, že v opačnom prípade by to bola jednoducho katastrofa. Logickým postupom teda bolo, že sa ich cesty rozišli, no Epi len prešla od jedného Jazdca k druhému a tentokrát si dala majzla na to, aby všetky jej ďalšie vzťahy boli čisto profesionálne.

Po tom ako boli Jazdci zavretí do amfory prešla pod Michaela a zodpovedá sa mu aj doteraz. Vo svojom pohľade na ľudstvo by inak konať ani nemohla, no napriek tomu rozumie aj Gabrielovi, čo však neznamená že schvaľuje spôsob aký používa. Preto keď nezhody v Nebi priniesli vojnu, Epiphany prišla a obrovskú časť svojej malej rodiny. Keď všetko utíchlo, na svete veľa valkýr neostalo a preto má blondínka v pláne napraviť aj svoj vzťah s Thor, no jej sympatie voči Gabrielovej strane môžu ešte všetko skomplikovať. Neznamená to však, že sa neposnaží. Komu sa jej však nepodarilo vyhnúť bol práve War. Vidiac ho taktiež na strane nepriateľa v nej vyvolalo silné emócie, čo len podčiarkla strata súrodencov, ktorí padli v tejto nezmyselnej vojne. Pohľady sa im zomkli a Epi v rukách silnejšie zovrela kopiju, no keď ju vrhla namiesto Jazdca zasiahla démona, ktorý sa mu blížil od chrbta. Nečakala žiadnu ďakovačku, no jej úškrn a rýchle odmiestnenie sa hovorili za všetko. A to bol poslednýkrát čo sa jej cesta preplietla s niektorým z Jazdcov, za čo bola úprimne vďačná svojej šťastnej hviezde, pretože napriek všetkému nechcela aby sa niektorému niečo stalo. Boli ešte väčší magori ako ona sama a toto prvenstvo im so všetkou radosťou chcela uchrániť.

Vojna sa skončila, aspoň teda čiastočne, a Epi sa spolu s jej pegasom podarilo úspešne si vylízať všetky rany kým sa znovu pustili do ďalšej práce. Valkýra však nikdy nedokázala dlho obsedieť na jednom mieste a preto sa počas budovania Racktonu venovala prieskumu najbližšieho a neskôr aj vzdialenejšieho okolia. Vždy boli samostatná jednotka a navyše samotu potrebovala na to, aby zo seba postupne mohla vypustiť všetok ten smútok za padlými. Preto ten prieskum pustatín, ktorý mal okrem užitočných informácií pre mesto poslúžiť aj na jej vlastnú psychickú očistu. Pegas jej nebol vždy nablízku, predsa len by riskovali zbytočnú pozornosť, a tak keď valkýra jedného dňa narazila na Enza a jeho svorku, čo predstavovalo nie práve ľahkú situáciu, no pravdepodobne by sa z nej dokázala dostať aj bez boja. Jej okrídlený spoločník to však v ten deň veľmi zle vyhodnotil a rozhodol sa jej prísť na pomoc, no pár žiarivých krídel predstavoval až príliš veľké lákadlo, ktoré si vyžiadalo život jej najvernejšieho spoločníka, ktorý existoval rovnako dlho ako ona sama. Vzhľadom na pomer síl by Epiphany nemala žiadnu silu svorku sama poraziť a preto jej neostalo nič iné ako si zachrániť život, čo bolo to jediné čo mohla po obete toho svojho statočného hlupáčika spraviť. Nikdy však nezabudne na pár jasne zlatých očí, ktoré ju definitívne pripravili o krídla.

Epiphany už tak navždy zostala uväznená na zemi a síce sa časom plánovala pridať k novovybudovanej armáde, teraz jej kroky smerovali späť do Racktonu o čosi istejšie, hneď potom ako sa v pustatinách dokázala po smrti pegasa spamätať. Vrátila sa teda späť do mesta a prešla si armádnym výcvikom, čo pre ňu ako valkýru nebol problém. Ponuku pridať sa k archanjelským jednotkám brala ako prestíž, no napriek tomu ju neprijala. Potrebovala byť v teréne a ostať v akcii, pretože iný život nepoznala a paradoxne ju práve adrenalín udržuje pri zdravom rozume najlepšie. S nefalšovaným nadšením sledovala ako mesto začalo používať nové transportéry, ktoré mali slúžiť najmä na obranu mesta, prepravu zdravotníkov, vojakov, zranených a celkovú evakuáciu. Po krátkej rekvalifikácii preto sadla práve za volant jedného z Raptorov, čo jej bolo umožnené aj vďaka jej schopnostiam, a práve z tejto pozície sa opäť bez váhania zapája do obrany mesta.